Komentár analytičky M.E.S.A. 10 Oľgy Reptovej k (de)centralizácii v sociálnych službách.
K napísaniu tohto príspevku ma inšpirovalo niekoľko skutočností, ktoré sa udiali v posledných mesiacoch. 1. júla prijala premiérka vlády členov výboru Sociofóra, čo je nezávislá a neformálna platforma neverejných poskytovateľov sociálnych služieb v SR k problému dofinancovania sociálnych služieb v roku 2011, na ktorom veľmi stručne predostrela aj návrh na centralizáciu sociálnych služieb. Dňa 14. júla sa uskutočnil okrúhly stôl Asociácie neverejných poskytovateľov sociálnych služieb v SR k uvedenému návrhu, na ktorom sa zúčastnili niektorí zástupcovia koalície aj opozície a informácia bola odvysielaná v hlavných správach v televízii.
Sociálne služby pomáhajú v kritických situáciách jednotlivcom, rodinám alebo určitým skupinám občanov zvládnuť starostlivosť o seba alebo o domácnosť a podporujú tak pozitívnu spoločenskú atmosféru v komunite. Sociálne služby majú svoje miesto v sociálnej politike štátu, samosprávy i mimovládnych organizáciách a cirkvách. Význam sociálnych služieb nie je dôležitý len vzhľadom na množstvo ľudí, ktoré ich potrebuje, ale hlavne preto, že bez ich pôsobenia by časť občanov nemala možnosť podieľať sa na spoločenskom živote, nebolo by možné uplatnenie ich ľudských a občianskych práv a dochádzalo by k ich sociálnemu vylúčeniu.
Programové vyhlásenie vlády (ďalej len PVV) na roky 2010-2014 z augusta 2010 s hlavným odkazom Občianska zodpovednosť a spolupráca iste mnohých nadchla. Hneď prvá veta z PVV znie: V sociálnej oblasti sa vláda sústredí na podporu životnej úrovne obyvateľstva, a to aj v komplikovanej situácii prebiehajúcej hospodárskej krízy. Ďalej sa v PVV píše, „Vláda SR nebude kopírovať sociálno-ekonomický model žiadnej inej krajiny, ale bude hľadať inšpiráciu v tých krajinách, ktoré dokázali v konkrétnych oblastiach rýchle a dlhodobo udržateľné úspechy. Vláda SR považuje za kľúčové vytvárať podmienky na zvyšovanie kvality života ľudí. Bude preto budovať štíhly a moderný štát, ktorý poskytuje ľuďom kvalitné služby. Ďalšie zoštíhľovanie štátu bude spojené s urobením poriadku vo verejnej správe tak, aby sa kvalita služieb pre ľudí zvyšovala pri súčasnom znižovaní podielu verejných výdavkov na hrubom domácom produkte.“
Ale aká je realita aj v súvislosti s riešením sociálnych služieb v našej krajine, ktoré sú nástrojom v sociálnej oblasti na riešenie kvality života ľudí? Systém sociálnych služieb na Slovensku neprešiel po roku 1990 radikálnou zmenou. Politika všetkých doterajších vlád sa orientovala prevažne na udržanie prevádzky existujúcich pobytových zariadení bez toho, aby od nich požadovala vyššiu kvalitu poskytovaných služieb, efektívnejšie hospodárenie s verejnými zdrojmi, či väčšiu samostatnosť. Vyhlásený program humanizácie služieb v praxi znamenal len znižovanie kapacity zariadení, čo ešte viac zvýšilo napätie medzi ponukou a dopytom. Mnohé zariadenia nedosahujú základné priestorové normy ani po znížení kapacity. Jediným transformačným prvkom v systéme sociálnych služieb je zrušenie monopolu štátu na ich poskytovanie. Súkromní poskytovatelia sociálnych služieb v oveľa väčšej miere ako verejní študujú skúsenosti a nové trendy v krajinách Európskej únie. Hľadajú v zahraničí partnerov pre spoluprácu, stávajú sa členmi medzinárodných inštitúcií. Prinášajú na Slovensko nové služby, ktoré overujú a presadzujú do systému. Pružne reagujú na nové sociálne riziká. Rozsah nimi poskytovaných služieb sa stále zvyšuje. Súkromní poskytovatelia služieb však v súčasnosti ešte nezabezpečujú taký podiel služieb, aby výrazne ovplyvňovali a menili charakter celého systému. Vyššia dynamika rastu súkromných služieb sa nedosahuje aj kvôli vysokej organizačnej roztrieštenosti súkromných poskytovateľov. Budovanie sietí služieb jedným zriaďovateľom postupuje pomaly. Potrebu systémových zmien presadzujú súkromní poskytovatelia služieb viacmenej len na báze neformálnej platformy SocioFórum a Asociácie neverejných poskytovateľov sociálnych služieb v SR.
Sociálne služby pre seniorov sú v každej krajine dôležitou časťou systému sociálnej ochrany a ročne sa vynakladá na systém značná časť finančných prostriedkov. Sociálne služby je možné poskytovať v domácom prostredí formou opatrovateľskej služby, resp. v zariadeniach pre seniorov. V niektorých krajinách sú služby decentralizované, v niektorých sú pod kuratelou štátu. Všetky krajiny prešli transformáciou v tejto oblasti.
Pri skvalitňovaní života, teda aj pri predlžovaní života sa v cieľovej skupine seniorov vo všetkých krajinách objavujú problémy vo financovaní sociálnych služieb. Najmä občanom, teda poberateľom týchto služieb, ale aj poskytovateľom sociálnych služieb spôsobuje nemalé problémy.
V roku 2002 začala reforma verejnej správy. Na Slovensku sa reformou vytvoril duálny systém verejnej správy, čo znamená striktné oddelenie štátnej správy a samosprávy. V sociálnej sfére sa reforma realizovala odovzdaním kompetencií k sociálnym službám zo štátu na samosprávu. Dve tretiny sociálnych zariadení boli decentralizované na samosprávne kraje a obce k 1. júlu 2002. Od januára 2003 prešli na obce kompetencie k opatrovateľskej a prepravnej službe. Podľa schváleného projektu ďalšej etapy decentralizácie boli ostatné sociálne zariadenia decentralizované na samosprávu v januári 2004.
Stojím si za hodnotením predchádzajúcej vlády, ktoré bolo súčasťou kapitoly Sociálna politika v Súhrnnej správe za rok 2009( vydalo IVO, 2010) , že „Pôsobenie vlády v oblasti sociálnej pomoci a podpory by sa dalo charakterizovať zvyšovaním finančných nárokov a posilňovaním úlohy štátu. Najvýraznejšie sa to prejavilo v oblasti poskytovania sociálnych služieb, v ktorej úpravy systému financovania postavili neverejných poskytovateľov na vedľajšiu koľaj.“
Systém sociálnych služieb je však zložitý a neustále vo vývoji. Obdobie centralizácie veľmi poznačil takmer všetkých aktérov, ale aj jeho jednotlivé procesy. Zdeformoval najmä financovanie a predovšetkým ani systém financovania stanovený v novej právnej norme platnej od 1.1.2010 nedáva jednoznačné odpovede.
Aj napriek skutočnosti, že od 1.1.2010 platia nové pravidlá financovania sociálnych služieb v SR a zákon jednoznačne určuje, ktoré služby sú povinné platiť obce a ktoré samosprávne kraje, neustále dochádza k problémom, ktoré sa najviac dotýkajú poberateľov – teda seniorov, ale aj poskytovateľov, najmä neverejných.
Financovanie sociálnych služieb je v krajinách veľmi rôznorodé. Na dostatočné financovanie sociálnych služieb pre seniorov akosi stále nie je vyčlenená dostatočná časť financií. Vzhľadom na rôznosť dôchodkových úrovní v krajinách existujú rôzne prístupy k úhradám za poskytnuté služby od poberateľov týchto služieb, teda od seniorov. V súčasnosti existuje u nás veľmi nespravodlivý systém v tomto smere.
Prijala som správu o rozhodnutí spracovať úplne nový zákon o sociálnych službách s rezervovanosťou, pretože platný je v účinnosti len tretí rok a má za sebou už jednu novelu. Nie je dobrý, aj keď má mnohé pozitívne prvky. Ale urobiť nový zákon s centralizačnými prvkami je krok späť a už vôbec nie je v súlade s procesom v Európe, ktorá stavia na možnostiach podpory komunitného rozvoja komunitnej práce a rehabilitácie s cieľom predchádzania nepriaznivým sociálnym situáciám a riešenia miestnych sociálnych problémov.
Že nefunguje decentralizovaný systém je najmä v tom, že nebola v decentralizačnom algoritme pri fiskálnej decentralizácii premietnutá dostatočná výška finančných prostriedkov na výkon samosprávnych kompetencií v sociálnych službách a že naša samospráva je veľmi atomizovaná. Svoju úlohu zohrala aj nedostatočná príprava samosprávy v personálnej oblasti. Ale aj táto skutočnosť je vo financiách. Nebudem však plakať nad rozliatym mliekom, to systému nepomôže.
Podľa môjho názoru, ak sa predsa bude tvoriť nový zákon, mali by v ňom byť potvrdené princípy, a to subsidiarity a decentralizácie a nezavádzať späť centralizačné princípy. Samosprávne kraje a obce by mali zohrávať rozhodujúcu koordinačnú funkciu pri utváraní optimálnej siete služieb na území kraja na základe dobrej znalosti potrieb obyvateľov územia a poznania rozvojových trendov na základe komunitného plánovania. Sieť služieb by mala spĺňať aj kritérium miestnej a finančnej dostupnosti služieb. Základnou zmenou by malo byť stanovenie jednotného finančného príspevku pre posúdeného občana , pričom by sa zohľadňoval jeho skutkový majetkový stav minimálne 5 rokov dozadu ( podobný systém v Nemecku, kde je zohľadnený stav 10 rokov dozadu ). V prípade nedostatku finančných prostriedkov na úhradu služieb zaviazať rodinných príslušníkov k plneniu. Aby nedochádzalo k takým diametrálnym rozdielom pri úhradách za tie isté služby – napríklad klient vo verejnom zariadení zaplatí za službu 300 eur a v súkromnom zariadení 700 eur a viac. Obce by mali byť jedinými gestormi zabezpečenia služieb pre svojich občanov podľa ich individuálnych potrieb v danom čase. Poskytovateľmi služieb a podporných programov pre rodiny by na princípe subsidiarity mali byť najmä právnické a fyzické osoby, až potom obce a kraje. Všetci poskytovatelia sociálnych služieb by do určitého času mali získať akreditáciu na základe splnenia štandardov kvality sociálnych služieb. Ich plnenie bude sledovať nezávislý subjekt vykonávajúci dohľad nad kvalitou poskytovaných služieb.
Žijeme v hektickej dobe, ktorá prináša mnohé zmeny, aj zmenu, ktorá má priniesť občanovi priblíženie rôznych služieb, miesto tretieho sektora v našej spoločnosti má nezastupiteľné miesto. K naplneniu tohto atribútu môže samospráve pomôcť rozvinutý tretí sektor v našej krajine. Prečo? Pretože v mnohých prípadoch štátna správa ani verejná správa na miestnej úrovni nedokázala zabezpečiť efektívne ani žiadne poskytovanie služieb z rôznych dôvodov. Mnoho dobrovoľníkov, či občanov, ktorým nie je ľahostajný vzťah k veciam verejným pristúpilo k riešeniu niektorých situácií. Bez spolupráce so samosprávou by sa jednoducho výsledky nedostavili.
Samospráva má veľa dobrých dôvodov, aby si rozumela s partnermi subjektov tretieho sektora, ale platí to aj naopak – ale je to v mnohých prípadoch aj u nás založené na danosti konkrétnych ľudí, miera ich poznania a účinnosť ich vzájomnej komunikácie. Skúsenosti nasvedčujú tomu, že samospráva a predovšetkým miestny tretí sektor majú predpoklady dobre spolupracovať, pretože:
• Pracujú v úzkom spojení s vlastným ( miestnym ) prostredím, obe strany majú eminentný záujem na hľadaní podpory v komunite
• Predstavujú decentralizačný, samosprávny prvok v organizovaní spoločenského života
• Obe strany reprezentujú aktivizovaný občiansky postoj,
• Potreby a kapacity oboch partnerov sa môžu často veľmi významnou mierou doplňovať
• Tretí sektor je potenciálnou základňou osobností miestnej politiky.
Preto nie je dobré , aby aj tieto prvky decentralizácie boli zlikvidované. Skutočnosť, o ktorej sme veľa rokov hovorili, že štát je najhorší vykonávateľ kompetencií aj v sociálnej oblasti, zrazu vyvrátime tým, že mu vrátime kompetencie, ktoré nedokázal zabezpečovať. Miesto podpory decentralizácie podporíme znovuvytvorenie silného štátu tak, ako sa o to snažila predchádzajúca vláda v rokoch 2006 - 2010. A to si myslím, že nebude v súlade s názvom PVV Občianska zodpovednosť a spolupráca.
V príspevku som nemohla obsiahnuť všetky problémy súvisiace s (de)centralizáciou sociálnych služieb, najmä vo financovaní, ku ktorým sa vrátim v ďalšom príspevku, keďže sa mu venujem už niekoľko rokov.
Oľga Reptová, 14. júla 2011
Analytička M.E.S.A 10
Členka výboru Sociofóra
Štatutárna zástupkyňa o.z. OMAPO, ktoré poskytuje sociálne služby v mikroregióne
Pridunajsko od r. 2000
Poradkyňa ministra práce, sociálnych vecí a rodiny v rokoch 2002-2006 v oblasti sociálnej pomoci